Blog Detail

Určite to poznáte. Ráno minúty utekajú rýchlejšie ako inokedy, potrebujete odísť do práce a pred vami stojí vaše dieťa, ktoré si už desiatu minútu obúva jednu ponožku. Na váš pokus pomôcť mu reaguje rezolútnym: „Nie, ja sám!“ V tej chvíli sa v rodičovi bije túžba nestratiť čas s vedomím, že ak to urobí za dieťa, bude to hotové za tri sekundy.

Ako špeciálna pedagogička, študentka psychológie denne vo svojej praxi vidím, že toto čarovné a občas pre rodičov vyčerpávajúce obdobie „ja sám“ je jedným z najdôležitejších míľnikov v živote dieťaťa. Práve cez tie neposlušné pančucháče, rozliaty čaj a topánky obuté naopak sa totiž rodí niečo obrovské, zdravé detské sebavedomie.

Prečo je samostatnosť spojená so sebavedomím?

Z pohľadu psychológie a pedagogiky je odpoveď jednoduchá: zdravé sebavedomie nerastie z prázdnych pochvál typu „ty si ale šikovný“, keď dieťa sedí a my ho obskakujeme. Rastie z reálneho zážitku úspechu, z pocitu „Zvládol som to!“

Keď dieťaťu dovolíme, aby si niečo vyskúšalo samo, vysielame mu tým silný signál: „Dôverujem ti. Verím v tvoje schopnosti.“

Dôvera je v tomto veku kľúčová. Ak z ranného zhonu alebo strachu pred neporiadkom robíme všetko za deti,oblečieme ich, nakŕmime, upraceme po nich hračky, dieťa si podvedome môže vytvoriť pocit, že samo na to nestačí. V psychológii tomu hovoríme naučená bezmocnosť. Dieťa skrátka rezignuje, lebo vie, že dospelý to aj tak urobí rýchlejšie a lepšie. V prostredí našej škôlky vidím tento aha-moment denne. Ten rozžiarený pohľad dieťaťa, ktoré si po týždni tréningu samo zapne zips na bunde, je na nezaplatenie.

Sila samoobslužných činností: Viac než len obliekanie

Samoobslužné činnosti, teda to, že sa dieťa samo oblečie, naje, umyje si ruky či použije toaletu, nie sú len praktické zručnosti, ktoré uľahčia život nám dospelým. Sú to fantastické nástroje na rozvoj mozgu.
Keď si dieťa obúva topánku, zapája jemnú a hrubú motoriku, koordináciu oka a ruky, priestorovú orientáciu a logické myslenie, ktorá topánka patrí na ktorú nôžku? Navyše sa učí trpezlivosti a zvládaniu frustrácie, keď to nejde hneď. Ak mu túto skúsenosť vezmeme tým, že ho rýchlo obujeme sami, berieme mu aj možnosť trénovať si tieto dôležité mozgové prepojenia.
U nás v škôlke preto z rozliatej vody nerobíme tragédiu. Podáme dieťaťu handričku a povieme „Nevadí, stáva sa, poďme to spolu utrieť.“ Tým ho učíme, že chyba nie je zlyhanie, ale prirodzená súčasť učenia sa.

Každý vek má svoje „povinnosti“: Čo kedy dieťa reálne zvládne?

Často sa ma rodičia pýtajú, kde je tá správna hranica. Čo už je na dieťa priveľa a čo by naopak malo zvládať ľavou zadnou? Z mojej praxe sa môžete odraziť od tohto orientačného rozdelenia:

• Vek 2 až 3 roky (Obdobie objavovania): Dieťa v tomto veku miluje napodobňovanie dospelých. Zvládne si s vašou pomocou vyzliecť voľné oblečenie, umyť a utrieť si ruky, odložiť hračku na svoje miesto a siahnuť po lyžičke pri jedle. Je to ideálny čas na budovanie prvých návykov.
• Vek 3 až 4 roky (Ja sám v akcii): Pri nástupe do škôlky by už dieťa malo byť v samoobsluhe istejšie. Zvládne sa s malou dopomocou obliecť (okrem gombíkov a šnúrok), napiť sa z pohára, použiť toaletu, obuť si topánky na suchý zips a upratať si hračky po hre. V rámci domácnosti vám môže pomôcť prestrieť príbor na stôl alebo hodiť špinavé ponožky do koša na pranie.
• Vek 5 až 6 rokov (Predškolák par excellence): Staršie deti už potrebujú cítiť zodpovednosť. Mali by sa kompletne samy obliecť, obuť, pripraviť si pyžamko, samostatne sa najesť s použitím príboru a udržiavať poriadok vo svojich veciach. Doma by malo byť ich stabilnou povinnosťou napríklad polievanie kvetov, pomoc pri utieraní prachu, kŕmenie domáceho miláčika alebo ustlanie vlastnej postele.

Tieto drobné povinnosti nedávame deťom preto, aby sme ich preťažovali, ale preto, že v nich budujú pocit „Som dôležitým členom tejto rodiny a zvládnem pomôcť ostatným.“

Tipy pre rodičov: Ako podporiť „ja sám“ doma (a nezblázniť sa)

Vieme, že doma je to v behu reality niekedy ťažšie ako v škôlke, kde máme na rituály vyhradený presný čas. Tu je niekoľko overených zmien z praxe, ktoré vám môžu uľahčiť život:

1. Darujte dieťaťu čas (vytvorte si časovú rezervu): Ak viete, že ranné obliekanie trvá 20 minút, nastavte si budík o 15 minút skôr. Ten ranný pokoj za to stojí. Keď dieťa necíti tlak a stres, jeho nervová sústava nie je v napätí a spolupracuje omnoho lepšie.
2. Zjednodušte mu prostredie: Upravte predsieň alebo izbičku tak, aby malo dieťa vešiak na bundu a poličku na topánky vo svojej výške. Vyberajte oblečenie, ktoré sa ľahko oblieka, guma v páse namiesto zložitých gombíkov, topánky na suchý zips namiesto šnúrok.
3. Ponúknite obmedzenú voľbu: Namiesto širokej otázky „Čo si dnes oblečieš?“, čo môže viesť k tomu, že si v januári vyberie letné šaty, dajte vybrať z dvoch alternatív „Chceš toto modré tričko alebo to zelené?“ Dieťa získa psychologický pocit kontroly a vy máte istotu, že pôjde von vhodne oblečené.
4. Oceňte snahu, nie dokonalosť: Je úplne jedno, že má sveter naopak a každú ponožku inú. Dôležitý je ten proces a odvaha skúsiť to. Opraviť to môžete neskôr s úsmevom, alebo to skrátka pre tento deň nechať tak a oceniť jeho autonómiu.

Sme v tom spolu

Som hlboko presvedčená, že najlepšie výsledky dosahujeme vtedy, keď domov a škôlka ťahajú za jeden povraz. Keď dieťa vidí, že pravidlá, hranice, ale aj obrovská dôvera, ktoré zažíva u nás v škôlke, fungujú aj doma, cíti sa v bezpečí a rýchlo napreduje.

Nezabúdajme, že naším spoločným cieľom nie je vychovať dokonalé deti, ktoré nikdy nič nerozlelejú, ale samostatné, sebavedomé a vnímavé osobnosti, ktoré sa neboja postaviť pred nové výzvy. A to všetko prekvapivo začína práve tou jednou, neposlušnou ponožkou.