Blog Detail

Predstavte si dve situácie, ktoré dôverne pozná snáď každý rodič.
Situácia prvá: Ráno v šatni škôlky. Dieťa sa vám drží okolo krku ako kliešť, plače a vy s ťažkým srdcom a pocitom viny odchádzate do práce.
Situácia druhá: Poobede prichádzate pre dieťa do škôlky. Pani učiteľka vám hovorí, že celý deň bolo úžasné, no vo chvíli, keď dieťa zbadá vás, spustí plač alebo hysterický záchvat kvôli úplnej maličkosti.

Ako špeciálna pedagogička a študentka psychológie sa vo svojej praxi s týmito momentmi stretávam denne. Rodičia sa ma často pýtajú „Čo robím zle?“ Moja odpoveď ich väčšinou prekvapí „Nič. Robíte to skvele a emócie vášho dieťaťa sú dôkazom, že medzi sebou máte niečo nesmierne vzácne.“

Poďme sa spoločne pozrieť na to, ako funguje emočný svet našich najmenších a ako im môžeme pomôcť zvládnuť búrky bez toho, aby sme ich alebo seba zbytočne zraňovali.

Deti nás nechcú vytočiť. Ich nervová sústava je len preťažená

Prvým a najdôležitejším krokom k pochopeniu detských emócií je uvedomiť si, že deti neplačú, nehnevajú sa a nekričia preto, aby nás vedome manipulovali alebo vytočili. Ich mozog a nervová sústava sú ešte nezrelé.

Predškolské obdobie je čas, kedy sa emočné centrum mozgu (amygdala) rozvíja obrovskou rýchlosťou, zatiaľ čo racionálne centrum (predfrontálna kôra), ktoré má na starosti logiku a sebareguláciu, ešte len dozrieva. Keď je dieťa unavené, hladné, zažije sklamanie alebo strach, jeho nervová sústava sa jednoducho preťaží. V tej chvíli dieťa nedokáže „zapnúť logiku“ a upokojiť sa samo. Potrebuje nás dospelých, aby sme fungovali ako jeho externý regulátor.

Jedným z najväčších záťažových testov pre nervovú sústavu dieťaťa aj rodiča je ranné lúčenie.

Ranné lúčenie: Kúzlo rýchleho a podporného odchodu

Jedným z najväčších záťažových testov pre nervovú sústavu dieťaťa aj rodiča je ranné lúčenie. Z mojej praxe v škôlke Little House viem, že najlepšie funguje krátky, jasný a láskavý rituál odchodu.

Dlhé lúčenie plné otázok, váhania a vracania sa zo dverí dieťaťu paradoxne ubližuje. Ak rodič váha, dieťa podvedome vycíti jeho neistotu a povie si „Aha, mama/ocino sa bojí ma tu nechať, takže toto prostredie asi nie je bezpečné!“ a úzkosť sa vystupňuje.

Skúste namiesto dlhých debát aplikovať tento postup, ktorý nám v škôlke skvele funguje:
1. Pevné a občasné objatie: Objímajte pevne, ale len vtedy a tak dlho, ako to dieťa reálne potrebuje. Objatie dodáva pocit bezpečia.
2. Odpútanie pozornosti cez aktivitu: Hneď po objatí pomôžeme dieťaťu zapojiť sa do aktivity napríklad vyzutie topánok alebo privítanie s kamarátom alebo učiteľom.
3. Rýchly odchod bez zbytočných otázok: Odíďte bez zbytočných rečí a hlavne bez otázok typu „Prečo plačeš? Čoho sa bojíš? Veď ti tu bude dobre, nie?“ Tieto otázky v dieťati len prebúdzajú ďalšie pochybnosti.
4. Pochvala a podpora na záver: Miesto analyzovania strachu dieťa pri odchode domov alebo otázok , podporte ho slovami: „Zvládol si to, si môj superhrdina! Popoludní som tu pre teba. Kde máš topánočky ? Kto bude prvý obutý?“

Prvá pomoc v emočnej búrke: Dychové cvičenia

Keď už búrka prepukne či už doma alebo v šatni, siaham po technikách, ktoré mám overené z psychológie a pedagogickej praxe. Skvele fungujú jednoduché dychové cvičenia, ktoré dokážu rýchlo upokojiť preťažený nervový systém.

Keď je dieťa v amoku, nemá zmysel mu dohovárať. Skúste sa dostať na jeho úroveň očí, chytiť ho za ruky a navrhnúť mu hru:

• „Poďme si predstaviť, že v ruke držíme horúcu polievku. Poďme ju spolu pomaly nafúkať, aby sme sa nepopálili...“ (hlboký nádych nosom, dlhý výdych ústami).
• „Poďme ovoňať túto pomyselnú kvetinku a potom sfúknuť sviečku...alebo len jednoducho vyzvať dieťa nádych noštekov , výdych pusinkou “

Tým, že sa dieťa sústredí na dych, jeho telo vyšle mozgu signál, že je v bezpečí, a emočná búrka začne pomaly utíchať.

Poobedný plač pri vítaní? Gratulujem, máte zdravú vzťahovú väzbu!

Vráťme sa k druhej situácii kedy prídete pre dieťa po celom dni a ono sa pri pohľade na vás rozplače. Mnohí rodičia odchádzajú zo škôlky nešťastní a hovoria si „Celý deň bol dobrý a akonáhle ma uvidí, plače. Asi ma nemá rád/rada alebo robím niečo zle.“

Ako špeciálna pedagogička rodičom v šatni vždy s úsmevom hovorím „To je to najlepšie znamenie! Buďte radi.“

Prečo? V psychológii tomu hovoríme prejavy zdravej vzťahovej väzby (attachmentu). Dieťa bolo celý deň v škôlke hrdinom. Muselo dodržiavať pravidlá, rešpektovať rovesníkov, spracovávať množstvo podnetov a emócií. Držalo sa, obrazne povedané, „na uzde“. Vo chvíli, keď sa objavíte vy jeho bezpečný prístav, človek, pri ktorom vie, že je bezpodmienečne milované, môže konečne povoliť kontrolu.

Plač po vašom príchode nie je hnev na vás. Je to vypustenie pary po celom dni. Dieťa sa pri vás cíti natoľko bezpečne, že si môže dovoliť ukázať svoju únavu a pretlak. Trvá to zvyčajne len chvíľu, kým sa emócie odplavia.

Ako reagovať po príchode domov?

Keď prídete domov, vyhnite sa okamžitému výsluchu „Čo sa ti stalo? Nebolo ti dobre? Prečo si plakal?“

Miesto toho vytvorte pokojné prostredie, ponúknite dieťaťu objatie a povedzte mu „Vidím, že si unavený/á po celom dni. Zvládol si to super, som na teba hrdá/ý. Teraz sme už spolu doma a môžeme si oddýchnuť.“

Sprevádzať deti ich emočným svetom je niekedy vyčerpávajúce, ale je to tá najlepšia investícia do ich budúceho duševného zdravia. V našej škôlke Little House sme pripravení byť vám v tomto procese partnermi s otvorenou náručou, pochopením a odborným zázemím.